Výber z poézie preložila Jana Kantorová-Báliková
Výber z poézie preložila Jana Kantorová-Báliková
John Clare (1793 – 1864) bol anglický romantický básnik. Narodil sa v Helpstone, 10 kilometrov od mesta Peterborough. Pochádzal z roľníckej rodiny, školskú dochádzku ukončil ako 12-ročný, potom pracoval na rodinnej farme a neskôr robil aj rôzne pomocné práce v meste. Istý čas bol v armáde a vyskúšal si aj život kočovníka. Obdivoval prírodu okolo seba i neskrotné živly a v roku 1820 mu vyšla prvá básnická zbierka, v ktorej sa zaoberal vidieckym životom a prírodou. Vďaka tejto knihe nadviazal kontakty aj s anglickou bohémou. Keďže mal od útleho detstva zdravotné problémy, nový životný štýl jeho už aj tak rozháranej psychike neprospel a od roku 1837 žil v ústavoch pre duševne chorých (slovom „väzenie“ opisuje v niektorých básňach psychiatrické zariadenie). Mary, ktorej je venovaná väčšina ľúbostných básní, bola jeho láskou z rannej mladosti, no neskôr si ju v myšlienkach stotožnil s manželkou Patty Turnerovou, s ktorou bol ženatý od roku 1820 a mal s ňou 7 detí. Preto sa v jeho poézii najviac spomína Mary. Aj v ústavoch však napísal veľa vynikajúcich básní, azda najznámejšia je jeho báseň „Som“, ktorú, keďže som sa usilovala zoradiť básne chronologicky, nájdu čitatelia spolu s inými, často až vizionársky ladenými básňami na konci výberu. No keďže dobrá poézie má vravieť sama za seba, predkladám po tomto krátkom úvode čitateľom výsledok svojej niekoľkomesačnej práce a verím, že si medzi týmito veľmi rozmanitými básňami každý nájde také, ktoré ho oslovia.
Prekladateľka
Na mojom hrobe nie sú pochvaly,
čo zlyhania by skryli, súcnosť vetchú.
Veď moje chyby mnohí poznali,
v hriechu som žil, aj zomrel v hriechu.
No nesúďte ma s horlivosťou prudkou,
keď čítate tu môj žalostný odkaz;
nech duša zváži podľa vašich skutkov
či som bol v žití ozaj horší od vás.
„Adié, láska, adié!
Nech tvoj cit čistý, verný je,
kvet, čo len rosa premyje,
moja krásna.“
Smäd si tam uhášali kravy,
konármi hýbal vetrík hravý
vtáčí spev z tieňa do diaľavy
ohlášal sa.
Mach, ktorý stromy obrastal,
tú najzelenšiu farbu mal,
a ďatelina blízko skál
sa skvela, červenkastá.
Púpava mala na lístí
od rosy nádych striebristý.
Nech ľahkosť všetko zakryje –
adié – veľa šťastia.
A kým som k moru šiel,
priam baladicky znel
mi bzukot lúčnych včiel,
čo húdli o kvetoch;
Pozrel som na nebesia,
a videl – pestro skvie sa
tam motýľ, teraz klesá
len kus od mojich nôh.
Tak opúšťal som vtáctvo
aj stáda s pestrou pastvou –
nuž, nestáva sa často,
že v príhovore
sa nedajú nájsť slová.
Len ťažko sa cit schová
pred rodnou prírodou... a
už len vzdych, more.
Buď pozdravená, chmúrna zimná scéna!
Viac ako hry, vždy plné pohŕdania,
si ty, znak zmaru, zloby, pustošenia
a tešíš ma viac, ako letné rána.
Chvieš sa, si zbitá, prázdna, obnažená,
strasť sužuje ťa a si samá rana.
A čím je zimný zmätok mohutnejší
a ostatným sa ako hrôza javí,
tým bytostnejšie ma tvoj osud teší,
a divý des je pre mňa vždy ten pravý.
Tvoj ľadochod, čo do brehov tu búši,
a snežné pláne, smutný nahý strom,
to všetko ulahodí mojej duši,
v nich besnie tieseň, presne taký som.
Je večer, z lieskového húštia
zajace, plaché bytosti
vyšli, pokoj ich neopúšťa,
hodujú v mojej blízkosti.
Upokojil ma výjav v tráve
mier v mojej duši vládol,
i v srdci, dravé more práve
pokojne kleslo nadol.
No zle je, znova more vrie –
cítil som – chviem sa celý.
To vôkol s mliekom vo vedre
šla usmievavá Nelly.
Jej bezstarostný krátky pohľad
bol ako slnko v podvečer,
či jastrab, schopný korisť zobrať.
do duše vniknúť, odniesť mier.
Ach, Mary, mám ťa rád, rád – plný bázne.
Kiež zdravým vánkom som, čo k tebe mieri,
a v jemnom ušku ti môj šepot zaznie,
vzdych, slová o láske, najsladšia Mary!
Chcem sa ťa dotýkať, no strach mám v duši.
Kiež svieži prameň si a moje pery
sú ako jemný dážď, čo zrána prší,
rád by som bozkával tvoju hruď, Mary!
Byť plne s tebou chcem, no netrúfam si.
Kiež ružou staneš sa – bez nedôvery
by včelu prijal ten kvet plný krásy,
chcem tvojím nektárom spíjať sa, Mary.
Ach, túžim s tebou byť, až z toho mrazí.
Pri tvojej mliečnici sú podvečery
voňavé – kiež si ty ker čiernej bazy,
ja vinič – prilipnúť chcem k svojej Mary!
Nech zlatistý mok, čo sa pení
nám znova prúdi do pohárov,
kto frfle a je namrzený,
ten v žití zmešká mnoho darov.
Je blázon, kto vždy iba hundre,
nuž, život plynie, prídu zmeny,
čo deň dá, teší duše múdre –
aj zlatistý mok, čo sa pení.
Šťastena sa z nás smeje, chlapi,
a lepí sa len na majetných.
No koho z nás jej zrada trápi?
Nech hlce podvodnícky prepych!
Kým bohatému sa vždy máli,
nám stačí to, čo v žití máme,
aj so šestákmi sú z nás králi
a veselo si pripíjame.
Ten zlatistý mok, čo sa pení,
je radosťou aj pre tento deň,
nech frfloš znova šomre v tieni,
veď mieru v duši nie je hoden.
Kto narodil sa, musí zomrieť,
nuž slávme život každodenný
a naplňte nám krígle opäť,
nech zlatistý mok sa v nich pení!
Si krásna! Tvoje zvody votkané sú
do venca z trávy, peria, skrášlená
si kvetmi prútnatca či viky, vresu,
do sitín vpletáš nažky jaseňa.
Vábiš ma! Chcem tvoj úsmev. Čakám naň
ďaleko od slávy, jej mámenia,
hľadám ťa tam, kde šumí vodopád,
a prosím – mojou piesňou sa dnes staň!
Viem, tvoj spev ničí moja ťažká dlaň,
no neviem odísť, neviem zbohom dať.
Vždy vábiš ma! Viem, meno nemám čisté,
no túžim chváliť tvoju nádheru,
sled tvojich premien duša velebiť chce,
prírodu, čo ťa krášli nadmieru,
ker limonky a jej hodvábne lístie,
brest nad ňou, lúku plnú farieb, hru
potôčkov, pri nich pestrých stromov rad,
ach, mnoho miesta v srdci zaberú!
Viem, môj spev nepostačí zámeru,
no neviem tvojim krásam zbohom dať.
Hľadám ťa, kde sa slnko s riekou láska
a ranné lúče kĺžu po hladine;
kde rosou pookreje sedmokráska,
keď zvečerí sa a farby sú iné;
keď vonia mäta, s tebou do tanca
sa dávam, dúfam, že zotrváš pri mne
a trúfalo ti dvorím mnohokrát.
Je zločin láska neokrôchanca?
Kráľovná rýmov, spevom oddaj sa!
Kto ľúbi ťa, ten nechce zbohom dať.
Raz zastal som a dumal nad kameňom,
čí prach to asi pod ním spočíva.
A túžba úzkostná a dychtivá
ma hnala pri náhrobku zarastenom
k nápisu dohmatať sa. Márna snaha,
čas zotrel stopy, roky zmazal s menom.
No pomník, či skôr zvyšky zvetrané
svedčili, že zmar aj na slávu siaha.
Keď úzkosťou je srdce zmietané,
v tom, či sa spýtať Času, nezaváha.
„A čo ťa také otázky klásť núti?
Aj ty raz skončíš v svetskom zabudnutí,
no v nebi nájdeš večné požehnanie,
či muky v pekle, v ktorom oheň planie.“
Viaže ma k tebe, mama, úcta syna,
najdrahšie puto z hodnôt tohto sveta,
nie je nič, čo len spola pripomína
tú nehu, čo nás v slove mama stretá.
Už jeho zvuk mi vraví o láske,
za všetko vďačím tvojej ochrane.
Aj keď som vždy bol dieťa smoliarske,
tvoj úsmev na mňa čakal oddane.
Pri zaspávaní cítim slzy zradné –
tak sladko som spal v tvojom náručí,
no teraz viem len – moja mama chradne,
a ja jej nepridám mier na duši.
Som bezmocný a kruh je zakliaty.
Môj duch len pustne – nepomáha ti.
Rád vždy, keď klesnem na breh od únavy,
sa rozhliadam, a môj svet skrásnie celý!
Hľa, tenké páperové hlávky trávy
sa v letnom vánku zľahka rozochveli,
a žltý iskerník vždy láka k sebe včely,
keď ich je veľa, nakláňa sa – ťažký;
vtom upriem pohľad na farebný, lesklý
trup, priesvitné a jemné krídla vážky,
čo sadla si na široký list liesky –
a deň je skvostný, takmer nadpozemský.
No s krásou smútok musím v sebe niesť,
i keď sa teraz iba tešiť chcem.
Raz leto príde zas do týchto miest,
no v tmavom hrobe si to nevšimnem.
Ach, v spomienkach je veľa potešenia!
S príchodom leta sa vždy túžim obzrieť,
a divú šťastnú mladosť vidieť opäť,
prchavú, pestrú ako letné snenia;
hľa, mračná trhajú sa, majú rozlet,
ovčie stádo v nich môžem uvidieť;
a nakláňam sa bezstarostne, hravo,
chcem dotýkať sa, cítiť lúčny svet;
keď vidím, ako motýľ krúži, hneď
po tom, nech sadne, túžim nedočkavo;
a purpurová krása mučenky
ma láka napriek osudovosti
trhať jej kvety. – Toľké spomienky!
Bôľna slasť sa mi v duši rozhostí.
Tí drobci lozia po jačmennej brade
a šťastne žijú v nespočetnom stáde,
čo družné je, a azda každý videl
kus slnka vzlietnuť v odlesku ich krídel.
Ach, ako šťastne lozia, bežia, letia!
Zdá sa, že drina nie je kus ich sveta,
láskajú zamat ruží v živom plote,
a ktovie, čo ich drží pri živote –
nuž, rosa, tá ich nenasýti zaiste,
lúč slnka azda dá im víno zlatisté.
Len šantia vo sviatočnom oblečení.
Keď svetlý deň sa na tmavú noc zmení,
tak pod príkrovom kvetov sa im sladko spí,
kým znova príde deň a jeho radosti.
Pred dažďom, rosou uchránia ich v snení
tie zamatové, pestré kvetné steny,
a v lete trávia chvíle preslnené
na kukurici, v pokosenom sene,
až myslíme si, že tie šťastné bytosti,
čo lesknú sa a zjavne žijú v sýtosti,
sú víly, škriatkovia a v prestrojení dni
trávia, nech neodhalí ich nik smrteľný,
v hrách šibalsky tu žijú spolu s nami,
a v letných vzletoch hýria tajomstvami.
Tak často cez sviatočné dni
som ležal na sene
a počúval som, stíšený,
tie zvony vzdialené,
čo svoj zvuk ladne vnášali
do vánku, a kým vial,
kvet fazúľ vôňou pomaly
mi myseľ zadýchal.
Vôňou a šťastím zároveň,
a čas to nezmení,
veď aj vzduch v tento Pánov deň
je s nebom spojený,
a mraky krásne tratiace
sa očiam bezbranným
hlas zeme vrátiť nazad chce
tým tiahlym volaním.
A cit, čo slová nezjavia,
sa vo mne rozhostil,
keď znel tón - láska žeravá,
čo taví hrubosti,
i zádumčivá spiaca slasť
a bolesť i jej vzlet,
vzruch, ktorý začne v srdci rásť
– a vysvetlenia niet.
Sen krásy, v ktorom pred zrakom
sú jasné priestory,
čo pozemský svet nijako
a nikdy nestvorí,
som sníval v sene vystretý,
keď vial dych vetríka,
s ním mizla, šla mi v ústrety
nebeská muzika.
Sluch zachytil a strácal zvuk
a krásne poryvy
sa dotkli polí, záhrad, lúk,
znel nápev vlnivý,
až vyspievať som náhle chcel
tú radosť rozpätú,
čo lastovičkám do krídel
dá silu k rozletu.
Tu hnedý motýľ objavil
ma ležať zasnene,
bil krídlom o vzduch – o pár chvíľ
sa vystrel na sene
a vôňou s chórom v jeden jas
kvet fazule sa zlial,
keď tóny mizli, rástli zas,
zvuk zvonov plynul v diaľ.
Rád opieram sa, keď mám voľný čas
o mostný múr a pozorujem prúd,
čo vlní sa a ponad zeleň rias
si mrmle, vychutnáva svoju púť.
Hru slnka vnímam, bujnú, radostnú,
čo odráža sa, roztancuje most.
No kvety na brehoch bez dažďov schnú,
v tom sparne pre ne vlahy nie je dosť,
len blato, ktoré šplechne dobytok,
keď na brehu sa z vody otrasie –
kým vodné kvety sýti mocný tok,
a teší ich aj teplé počasie.
Aj v ľudskom svete biedni márne drú,
a iní hýria, majú nadmieru.
Na pustom nebi, kde sa víchor činí
a november sa blíži, nehostinný,
ste zostali, bárs iné svoju pieseň
preč odniesli, keď blížila sa jeseň,
a opustili scénu, zmizli v diali.
Veď zhnedli polia, čo sa zelenali,
a z komínov, kde hniezda robili si,
dym vznáša sa a krúti vo víchrici.
Nuž inam od nás v rýchlom kŕdli vzlietli
si hľadať svoj dočasný domov letný,
kam mieria ponad šíre oceány
a suché piesčiny na púštnej pláni –
bez nich je nebo ako fádny obraz,
až do jarných dní vzdialili sa od nás.
Vy ale máte staré miesta v úcte,
bárs často dážď svoj ťažký oblak ženie,
a lietate, i keď je nebo pusté
a stromy v sadoch takmer obnažené;
dym starých komínov sa vznáša denne
nad škridlami, kde prívetivé miesto
prv vytváralo leto preslnené
pre celé lastovičie spoločenstvo.
Kiež pri nás, keď už mrazí príkry rok,
si nájdete svoj nový príbytok,
a útechu nám dáte, vzácny dar
piesne, čo niekde pred zlou zimou skryté
tak ako v teplých dňoch nám švitoríte
a presviedčate zimu, že je jar.
Pod tichým trónom húf mrakov sa ženie
po preplnenom nebi do dialí,
kto je sám, cíti väčšie osamenie,
a zrazu znie krik divý, zúfalý,
žeriava vidím krúžiť pod mrákavou –
bez družky márne, zmätene sa vznáša.
Pláň, čo už predtým pôsobila tmavo,
je v tejto chvíli pre mňa ešte tmavšia.
Či moju strasť vzdych uteší?
Úsmev by mal zmyť beznádej.
Veď mnohí boli smutnejší
odo mňa, v tiesni bezradnej,
no už sú šťastní, v dobrej opatere,
mňa zúfalstvo však stále hlodá, žerie.
Keď umára ma úzkosť, strach,
mám iba žialiť bezmocne?
Iní sa v mukách, trápeniach
usmejú ako v peknom sne.
Mier prišiel s tŕňmi, s vierou spása duší,
na lôžku bôľu nádej nebo tuší.
Mám v sebe vidieť bedára,
ak chudobný som, zlomený?
Nuž, veci sa mi nedaria,
no s vďakou vnímam svoje dni.
Veď mnohí, ktorým bohatstvo je dané,
v ňom nevedia nájsť svoje požehnanie.
A... bol tu, v našom svete, hosť
čo neprinášal srdciam žiaľ,
aj v hlase niesol veselosť,
no ako sa svet zachoval?
Keď začala sa jeho svetská cesta,
odmietli ho, že nemajú dosť miesta,
A neskôr nesmel do mesta,
v osihotení ukryl sa.
Mal veľmi zvláštnu povesť... a
kto prichýlil by cudzinca?
No hoci zažil trýzeň vrchovatú,
daroval ľuďom pokoj na odplatu.
* * *
S ním všade pokoj zavládol,
a mal dar zo sŕdc vyhnať žiaľ.
Na radosť premieňal sa bôľ,
hlas uzdravenie prinášal.
Aj malomocným zmizla každá rana,
a hluchonemý nahlas chválil Pána
A slepý videl všetko vo chvíli,
neskôr aj radosť večných dní.
Uzdravil tých, čo o to prosili,
ten, čo bol čistý, bez viny.
On sám však stále bol len ktosi cudzí,
osamotený v bolesti a núdzi.
Nik nevedel, čo vlastne stalo sa,
no pohŕdanie, to tu bolo hneď.
Bez dôkazov bol každý žalobca,
no predsa „vinný“ znela odpoveď.
Bol bez hriechu, no svojím utrpením
prekonal muky všetkých hriešnych pred ním.
Mám jeseň rád a obdivujem víchry,
vždy mámi ma tá drsná divá krása,
kus potešenia prináša tvoj rýchly
zdvih šialenstva, keď búrka začína sa
a divoko sa zvlní lístie lesa,
čo vzdúva sa a prudko dvíha hore.
Dážď spustí sa a lístie nadol klesá,
les sa však stále vlní ako more.
Nuž, november, si skrátka čarodej,
a s tebou pod dubom, kde pne sa brečtan
si nôtim v hrmavici lahodnej.
Kým čakám tam, než búrku i dážď prečkám,
chcel by som mať moc – básni vdýchnuť
hudbu, čo hrá tvoj dravý vábivý prúd.
Keď slnko klesá, večer je tu znova –
na jeho hrudi rosa perleťová
sa bledá ako svetlo mesačné zdá,
či o kus ďalej blikajúca hviezda –,
v tom čase pupalka kvet otvára,
nech rosa prúdi do jej pohára.
Je pustovníčkou, nechce svetlo sveta,
a iba s nocou je jej krása spätá.
Noc nevie, koľko v sebe nehy má
ten kvietok, pôvaby si nevšíma,
no pupalka priam žiari, spokojná
v tmách, kým sa neotvorí oko dňa,
a tomu sa už nevyhne jej kvet,
mdlo klinká, schne a vädne, už ho niet.
Chcem byť tam, kde mi nie je dané,
kde bola by len láska a ja.
Kiež ja ňou, ona mnou sa stane –
navzájom šťastní obidvaja.
Myšlienky poslať chcem, nech letia
k nej čím prv z môjho osamenia,
no rýchly vietor vodou zmieta,
obrazy čeria sa a menia.
Naozaj, dievča, so mnou vyberieš sa?
Zváž, ozaj so mnou kráčať chceš a dôjsť
k údoliu, čo do strže tieňov klesá,
kde je len noc a temná nejasnosť,
kde cesta blúdi, slnko pamäť stráca
a zrána sa späť z diaľav nenavracia,
kde život, svetlo je len neznáma,
vrav, dievča, chceš tam kráčať vedľa mňa?
Kde kamene sa na vodný prúd menia,
a z lúk sa stáva morská vlna zdutá,
kde život je len bledý zvyšok snenia,
zborené hory do jaskýň sa rútia.
Chceš so mnou kráčať cez ten spletitý
a pochmúrny svet bez identity,
kde žijú rodičia, no zišli z mysle,
a žijú sestry, pre ne neznámi sme?
Chceš so mnou kráčať, dievča, chceš i ty
tú zvláštnu smrť či život v nebytí,
žiť v smrti a byť sama nezmenená,
bez tohto bytia, domova či mena,
byť, no i nebyť, obidvoje naraz,
čo bolo, nie je, ale povedľa nás
sa šinú veci, tiene, z nebies mätež
je okolo nás, hore, dole je tiež.
V tom kraji tieňov márne uprie pohľad
zrak na tvár, navzájom sa nedá spoznať,
a dnešok premieša sa so súdnosťou,
čo mizne, splýva v jedno s minulosťou.
Tak povedz, dievča, chceš tam jestvovať,
kde z mŕtvych, živých má sa jedno stať?
Tak vykroč, už viem, že krok s mojím zrovnáš –
s tou istou večnosťou nás spája sobáš.
Lásku som v mladom veku ukrýval,
až sa mi mukou bzukot muchy stal;
skrýval som lásku proti svojej vôli,
až zistil som, že svetlo v očiach bolí:
bál som sa uprieť pohľad na jej črty,
no cítil som ju v každom nadýchnutí,
a každý poľný kvet som pobozkal,
s povzdychom svojej láske zbohom dal.
Stretával som ju v tráve nad riekou
v belasých kvetoch lesných zvončekov,
a voľný vánok bozkával jej oči,
spev roznášala včela po úbočí,
lúč slnka mal tiež zmysel pre lásku,
nuž na krk jej dal zlatú retiazku;
a tam, kde znela tajná pieseň včelia,
aj retiazka sa celé leto skvela.
Skrýval som lásku v meste, na poliach,
až zmáhal ma aj vánok, mal som strach,
cítil som – včelstvo žalospevy spieva,
z bzukotu muchy stával sa rev leva;
zistil som, že aj ticho tirádami
po celé leto týra ma a mámi.
Nuž, príroda ma v ničom nepodviedla,
len som bol z tajnej lásky celkom vedľa.
Som! a kto chápe, čo to znamená?
Nik z priateľov si na mňa nespomenie
sám hlcem svoje vlastné trápenia,
čo vzdúvajú sa, miznú nevidené,
a bez duše sa život mení v tiene,
no predsa som a strháva ma vrenie,
čo márnosťou a pohŕdaním ryčí
v tom živom besnom bdelom mori snov,
bez vnemu žitia, radostí – som ničí –
sám v troskách vlastných krutých poryvov,
niet blízkej mysle, potácam sa v núdzi,
tí najbližší sú cudzejší než cudzí.
Už túžim len po čírom javisku,
po ktorom ľudia nikdy nekráčali,
kde Stvoriteľ mi bude nablízku,
sny vráti mi, čo snil som celkom malý –
v dňoch pred zrodením. Chcem, nech stelie sa
tíš trávy dolu, nad ňou nebesá.
1
Vždy bezmedzne ťa ľúbim, príroda,
tíš, pokoj zeme, hrom, čo v horách znie,
aj vánok, s ktorým šťastné chvíle prichodia,
huk záplav, čo hrá nápev žitia dôrazne.
Mám srdce tam, kde búrka mraky taví,
i v snežných vrchoch, tam, kde duní more:
či neprivráva sa nám cez temravy
nebeský hlas? Ja šťastie mám tam hore.
2
Keď jeho hlas znie, nebojím sa smrti,
môj pulz je pokojnejší, keď sa blýska,
zrak z pozemského bôľu pohasnutý
vždy teší záblesk – nebeský svit zblízka.
Keď okolo mňa zúria živly, nezhostí
sa ma strach, to on ku mne prevraví.
A čo ma po Evinej strate večnosti?
Jej prekliatie mi srdce desom nezgniavi.
3
Nie je tu láska, ale nádej. V hlase zhora
znie hukot búrok, dunia morské vlny,
môj pulz sa zrýchľuje a pripája sa k horám,
ich zápas, vrava pokojom ma plní.
Nech kam chce nesie ma oceán žitia,
vždy v prírode mám matku, a keď búrka ženie
húf ťažkých mračien, tvár slnka je skrytá,
k jej prsiam pritúlim sa - dieťa unavené.
Dnes večer príď, veď hviezdny svit
i jarný čas sú príjemné.
Keď slnko zahorí a zájde za hory,
dúfam, že sa tu zídeme.
Dnes večer príď.
Slnko má lem z rubínov. Viem,
vždy zotrváva v pohybe.
A tmavé nebesá rosou, čo leskne sa,
ozdobia hlavu Foibé.
Príď z mesta sem.
Len, drahá, poď, a ulahoď
si plodmi, panna najmilšia.
Pre naše sladké hry tu rastú vonné kry,
láska zve do ich zátišia.
Len, drahá, poď.
Hľa, sova, nočný vták! To, čo jej zdobí zrak,
tvar okuliarov má.
Hviezda sa rozžiarila, na teba žmurká, milá!
Chvíľa je čarovná.
Poď, moja kráľovná.
So sklonenou hlavou ide lišiak na lov,
zmizol do nočnej tíše.
Noc sa dnes dotýka sna.
Poď, láska, ešte bližšie.
Pritúľ sa, moja krásna!
Už nemôžem viac harfu zobrať
a spievať chabo, zbytočne,
keď sa mi duša trhá z oprát,
plam cíti, trýzne polnočné.
Duši si, hudba, sestra vlastná,
jej náladu vždy tvoj tón zmení.
no zvláštny pôvab strasť i slasť má,
keď spieva „švédsky slávik“ – Jenny.
* * *
Už nesmiem struny rozoznieť,
ich tóny slabnú a sú biedne.
Som vetrom rozlomený kvet
keď spievam, moje srdce vädne.
S mágiou čias sú určite
eolské harfy zohrané –
no „švédsky slávik“ ukryté
má všetky kúzla v sopráne.
______________
*Jenny Lindová, švédska operná sopranistka (1820 – 1887)>
1
Večerná hodina,
ach, zvláštne ticho tu je,
rohatý mesiac v rieke tvár
aj s nebom ukazuje,
a pri ceste pod stromami, čo kreslia jemné tiene,
jazierko s tŕstím nehybne spočíva ako sklené.
2
Duch tej, čo srdce ľúbi,
sa mi tu prihovára neprestajne
a slová s vidinami tvoria sladké sľuby:
len zastaň, spolu kvety nazbierajme,
keď všade vôkol ticho prestrelo sa,
a domov vezmeme ich, nesmie sa z nich striasť rosa.
3
Mary, či tvoj duch drahý,
keď zajtra slnko vzplanie jasne, prudko,
tak tvoje oči uzrú kvety plné vlahy,
čo nazbieral som s temným smútkom
v tej tichej hodine, keď myseľ zem i nebo
mala tu, voľná – chcela však byť s tebou.
Je čas, keď slávik, farbou blízky hline
zas nôti, pieseň z prítmia rinie sa,
keď v údolí, tam v tráve na lúčine,
počúva panna sľuby milenca.
A modrá hmla, čo vystupuje z trávy
k jej trpezlivým kravám, takmer schová
ich hnedé škvrny, – načúvam, a slávik
sa zľahka vznesie z trnkového krovia
tam do lieštiny na okraji hory
a nevidený nôti: – oráč, ktorý
sám kráča vôkol, priam až v krvi cíti
tú pieseň, chvie sa, načúva a nôti si ju
– a stráca cestu, kraj je do tmy skrytý,
no slávik stále spieva sladkú melódiu.
Už lásku nebies stratil som a temná
mi pripadala chlipnosť zeme pod ním,
len vymyslený cit bol slasťou pre mňa,
a iba peklo nepriateľom vhodným.
Stratil som svetskú radosť, ale jasom
nebies som premknutý bol nadmieru,
ako bard spätý s krásou ospieval som
nesmrteľnosť, jej večnú nádheru.
Ľúbil som, ale zaprela ma žena,
nuž som sa ukryl pred blednúcou skazou,
vzal som lúč slnka, písal bez zvoľnenia
kým zo zeme už zostal iba názov.
Vo všetkých jazykoch zo všetkých pevnín
i oceánov, rozľahlých sfér sveta,
som svoje meno spravil nesmrteľným,
len s voľnými mi duša splýva, vzlieta.
Je iný svet, čo tento krehký prach
zas vzkriesi, dychom žitia zahreje?
Deň čo deň vynorí sa v myšlienkach
vnem, ktorý živí inštinkt nádeje.
Z prírody duša prúdy sily vpíja,
tá pozná taj a vie, čo dané je –
nám skryté pod pečaťou mystéria.
Čas stále všedne, rovnomerne plynie,
no zdá sa, že ním hýbe nostalgia
po večnosti – až tam si odpočinie.
Aj fialku, ten drobný kvietok, teší,
že každoročne znova kvitnúť dar má.
Je azda človek od nej nehodnejší
a jeho nádej na novú jar márna?
Preč je jar žitia, dobré dni,
niet lásky ani šťastných čias;
chradnem, som konár zlomený,
vydaný smrti napospas.
Zmar zobral všetko. Tam, kde som,
je chladná nemocničná posteľ,
a trosky siení, pustý strom
sú znakom toho, kam som dospel.
Ľúbil som, dvoril, získal priazeň,
čo pokoj, silu dávala mi,
no skaza prišla, sotva vládzem
žiť, som strom víchrom dokmásaný.
Chradnem, a už mi na um iba
Mary, jej úsmev prichodí.
Nepozná svet, kde láska chýba
a kde pre mňa niet slobody.
V prvý deň, pre nás dôležitý,
jar polia krásou zaodela.
Tam, kde sme boli dobre skrytí,
sa dotýkali naše telá.
Túlili sme sa obidvaja
po dubmi, v kríkoch bez obavy.
Tymian, ruže – vône mája.
A v tieni trpezlivé kravy.
Pozeral som sa na ňu zblízka,
a krása skvela sa v jej tvári
tak prosto, ako močariská
kvet záružlia vždy rozožiari.
Nuž, bola múzou poobedí
a dušou pláne. Svet je mdlý,
vždy, keď v ňom nie je. Bol aj vtedy,
kým sme sa znova nestretli.
1
Strom chránil hniezda holubov,
húf vrabcov na ňom po svojom
vždy čipčal, šantil s obľubou,
šum vánku dýchal pokojom.
Keď zanôtila penica
v kroch ruží zopár tónov,
svet vôkol na raj menil sa.
Tu bol môj prvý domov.
2
Červienka zlietla z vresovca,
hneď schmatla červa zobákom,
a z pagaštanu niesol sa
spev drozda rovno ponad dom.
Zrána svet ožil rosnou krásou,
a večer kvetnou vôňou.
Z lavičky znel smiech dievčat, chlapcov.
Tu bol môj prvý domov.
3
Ten starý dom sa kloní celý
machnatým krovom nadol,
no keď sa víchry rozozneli,
vždy v ňom len pokoj vládol.
Zas kvitnú kvety, vôkol jemne
znie bzukot včiel, šum stromov.
No necítim už opojenie.
Tu bol môj prvý domov.
Hesperus, preč je svetlo dňa,
a na kvetoch i lístí
je jemná rosa strieborná,
čo sfarbil tvoj svit čistý.
Hesperus – svetlo blikavé –
máš v sebe pokoj, dieťa
tak zľahka, jemne dýchať vie.
Deň s večerom sa stretá.
Hesperus, kvet sa zatvára,
nad mokrou pôdou zaspí,
to z nebies rosná záplava
sem padá s prúdom lásky.
Hesperus, hviezda žiariaca
už modré nebo temnie.
Vie pútnik, čo sa navracia –
zem zhojí odpustenie.
Za obzor slnko s rúškom ukrylo sa,
sám dumám v lese, keď sa stráca deň
a dievča vedie domov kravu z kopca.
Už zamrzlo mi srdce na kameň.
Dni plynú. Ach, keby mi náležali,
žil by som s Mary v dome na dedine,
za tým, čo bolo, nestonám však v žiali,
je o to vzácnejšia, že nie je pri mne.
Hmla v letný večer bola vlahá, tichá.
Noc pokojne spí, v kríkoch schúlená,
a Mary z dávnych dní zas pri mne dýcha,
keď láska žehnala aj súženia.
Nežialim, že sme diaľkou rozorvaní,
je v údolí, ja v horskej rokline,
veď príroda nás vedie, zhojí rany,
zas stúlim sa k nej a strasť pominie.
Svieži je kvietok, čo pod bukom drieme,
cez lístie nad ním jemná rosa padá,
a príroda nás stále učí. Vieme,
že to, čo vraví ona, je vždy pravda.
Keď som bol chlapec, tešili ma kvety,
v mužných dňoch bola Mary od nich krajšia,
a nevybledne v mysli, som s ňou spätý,
no odlúčenie je sneh, čo slasť zháša.
Bárs mraky uzrieť čisté nebo bránia,
v putách sa nádej na zúfalstvo mení,
kým oči vidia svetlo jestvovania,
vždy k pôde lipnúť chcem aj vo väzení.
Chcem lipnúť k miestu lásky, krásnej, mladej,
kde som dal Mary srdce spolu s dušou.
Až pominiem sa, zhasne všetka nádej,
môj hrob sa celý vnorí do jej lúčov.
Srdcové eso, múza mojej piesne,
Polárka môjho bytia, narušenia,
ak pre zlo sveta krehká bárka klesne,
vedz, v rodný deň si bola úsvit pre mňa,
zrodil som sa však do bied – rozvrátená
je moja myseľ, v búrke mení smery,
bojuje, ale prisilné sú tiesne.
No voľnosť je tu s tvojím menom, Mary!
Raz ma smrť navždy spojí s tebou, zmieri.
Hlas vetra, prečo zvečera
máš v sebe vzdychy, vrav?
Deň so slnkom sa poberá,
za obzor, do diaľav.
Vrav, prečo toľké vzdychanie,
keď jasá divý kvet,
čo rosný šperk mu pristane,
že dňa už nad ním niet?
Hlas vetra, spievaj! V podvečer,
sú vľúdne nebesá
a prúdi k nám z nich tichý mier,
s úsmevom stretne sa.
Hľa, láska schádza z rebríka,
kde plynie potôčik,
vrav, vietor, prečo preniká
sem toľký tvoj ston, vzlyk?
Hlas vetra vôkol väzenia,
už svetla dňa mám dosť,
len ťaží, skrýva do tieňa
vyhliadky na radosť.
Vedz, Mary za mnou prichodí,
len slnko musí zájsť.
Viac vzdychať nemáš dôvody,
tak vyšepkávaj slasť.
Keď od práce a denných snáh
svet do hniezd zamieri
a malé dieťa na prsiach
spočinie materi –
hej, keď sa zvečerí,
tak slnko svoje more má,
doň zmizne, svoj mier napokon
si nájde duša zmorená
a spev vánku má ľahký tón.
Deň hrôzy príde, nebude viac
dní ako ten, čo pred ním bol tu.
Hlas trúb a rámus, slnko, mesiac
sa zmenia na beztvarú hmotu.
Môj zrak ten výjav vopred morí,
a myseľ občas tonie v prázdne,
už cítim, tuším svoj rev v mori,
kde buráca to, uragán znie.
Keď k horám vzlietnu všetky pláne,
do mora hory ponoria sa,
z miest, chrámov, hrobov nezostane
nič, vánok, čo sa s nocou stráca,
preč bude nebo, jeho blankyt,
zmar poroztŕha kalendáre,
čas nebude už nikdy platiť,
a zmizne všetko – nové, staré.
Plam, čo sa z tlamy pekiel šíri,
sa pre hriešnych viac rozžeraví
a ocitnú sa v pachu síry.
Pokorní dočkajú sa slávy.
Ak vôbec zazriem nejaký breh,
ten sa hneď zvinie, zošúverí,
a nebo odvrhne môj príbeh,
do tresku hromov môj duch mieri.
Čerň smrti svojou ťarchou príkrou
hviezd dotkne sa, svit bude matný,
obloha bude temný príkrov,
dni budú navždy plynúť za tmy.
Z hviezd, z oblohy po rozpadnutí
zmar spraví prach, zem pojme tiež.
Keď sa i samo nebo zrúti,
vtedy si na mňa spomenieš.